Ichigo´s Weeding
„Ichigo! Hey, Ichigo! Okiro! Masaka?! Ten prespí aj vlastnú svadbu.“ „Nani?!“ „Ach, bože. Nič si nepamätáš, že? O chvíľu si ale spomenieš.“ Povedal mi otec a zavolal niekoho dnu. Dnu vošiel vysoký, červenovlasý muž, ktorý mal na sebe oblek. Po tvári mal tetovania, ktoré mizli určite až niekde pod košeľou, teda ak niekde mizli. V tom akoby do mňa udrel nejaký blesk. „Otoo – san, môžeš na chvíľku ísť von? Chcem si spomenúť, lenže ty si tu ako nejaký rušivý element.“ Povedal som mu a on nás nechal osamote. „ tak čo? Ešte si si nespomenul, Ichigo?“ „Kto si? Odkiaľ ma poznáš?“ Ako som to povedal, tak som uvidel na tvári svojho snúbenca smutný až neveriaci výraz. Chcel mi niečo povedať, ale ja som mu skočil okolo krku a pobozkal som ho. „Renji, Renji.“ Pošepkal som mu do ucha, on sa vzpamätal, pevnejšie ma chytil a zatočil sa aj so mnou. Smiali sme sa ako blázni a bozkávali sme sa. „Ichi ani nevieš ako som sa bál.“ „Sumimasen, Renji.“ Povedal som mu. Odtiahol som sa od neho a išiel som si dať sprchu. Zamkol som, pustil vodu a rýchlo som sa dostal k záchodu, kde som vracal snáď hodinu v kuse. Dúfam, že to Renji nepočul, ešte som mu to nestihol povedať. Vstal som od záchoda, poriadne som si vypláchol ústa a išiel som sa osprchovať. Keď som sa osprchoval, tak som ešte stále s uterákom okolo pásu vošiel do izby. Renji tam ešte stále bol. „Zlato. Choď lebo nám otec skráti našu noc.“ Povedal som mu a pobozkal som ho. Prikývol, vyšiel von z izby a dnu prišiel otec. „ Už si si spomenul?“ „Hai.“ „Musíš mu to povedať, Ichigo.“ „Ja viem, otoo – san. Mohol by som vidieť Yuzu a Karin?“ Poprosil som ho. Pokým obe prišli, tak som sa stihol obliecť. Keď prišli, tak som im povedal: „Yuzu, Karin. Viem, že sa o seba dokážete postarať že ste už veľké dievčatá. Prosím, postarajte sa o toho nášho oyajiho. Dobre? Ja za chvíľu už nebudem môcť.“ „Prečo?“ „Som tehotný. To znamená, že s Renjim čakáme dieťa a on bude váš synovec. Dievča to asi nebude, prepáčte. A ty za tými dverami poď dnu.“ Dnu vošiel Renji s prekvapeným výrazom. Ja som vedel, že to otoo – san urobí. „Naozaj, Ichi?“ pokýval som hlavou na súhlas a sestry sa radšej nenápadne vytratili. Renji ku mne prišiel, zdvihol ma do náruče a zatočil sa. Ja som sa smial ako blázon, dnes už po druhý krát. Keď prestal, tak ma pobozkal. Pridal som sa. O päť minút nás už volali do kostola. Tam sme si povedali áno a žili sme šťastne až naveky aj s naším malým Reiom.